Frisbee disk – lietajúci tanier

Hádzanie lietajúceho taniera psíkovi je výbornou hrou, ale i užitočným doplnkovým športom napríklad k agility. Psík sa pri ňom precvičuje v obratnosti a rýchlosti a tiež v aportovaní. Tak len smelo do toho ;) 

V zahraničí sa usporiadavajú už i rôzne súťaže. U nás sa zatiaľ s touto hrou stretávame v podobe pútavých ukážok pre divákov na výstavách a iných športových akciách. Je to skvelá hra – hlavne pre majiteľov temperamentných a hravých psíkov. Psík pri chytaní disku prevádza rôzne výskoky a krkolomné obraty. Preto by sme mali i pri tejto zdanlivo nenáročnej hre zvážiť jeho fyzické možnosti. U mladých psíkov, hlavne veľkých plemien, by sme mali počkať s intenzívnym tréningom až bude ukončený vývoj ich pohybového aparátu. Staršiemu zdravému psíkovi táto hra len prospeje.

Disk – môžeme kúpiť takmer v každom väčšom obchode s potrebami a kŕmením pre psíkov. Vyrába sa z plastu alebo z pevnej látky (z ktorej sa šijú batohy) v pekných pestrých farbách, rôznych tvarov i veľkostí. Psíci majú väčšinou radšej disky látkové. I keď majú menšiu životnosť, zvlášť opatrnejším psíkom sa lepšie chytajú bez rizika poranenia. Plastové sú vhodné pre tvrdšie alebo už dobre trénované psíky. U tohto druhu disku musíme dávať pozor, aby sme psíka hlavne v začiatkoch tréningu nezranili a tým ho od ďalšej hry neodradili. Poškodený disk by sme mali včas vymeniť za nový, pretože pri hode už nedrží predpokladaný smer a mohol by ohroziť psíka i psovoda.

Disky, ktoré sa predávajú v športových potrebách, nie sú pre hru so psíkom vhodné. Spravidla sú vyrobené z menej pevného a odolného materiálu než taniere pre psíkov. Pokiaľ by ich psík rozhrýzol, mohol by ich úlomky i prehltnúť a zraniť sa. Nikdy takisto nenechávame psíkovi disk na hranie bez dozoru.

Výcvik:

Vždy trénujeme na rovnej, najlepšie trávnatej ploche. Podklad by nemal kĺzať, aspoň nie v začiatkoch výcviku. V okolí by nemali byť stromy alebo väčšie predmety, o ktoré by sa v zápale hry psík mohol zraniť. Takisto by to malo byť ďalej od rušných ciest, kde jazdia autá. Ideálna je záhrada, lúka, voľné ihrisko alebo nefrekventované parkovisko. Mäkký - teda trávnatý podklad je pri tréningu optimálny.

Psíka najskôr s diskom musíme zoznámiť. Podávame mu v ňom maškrty alebo iné kŕmenie. Neskôr si disk pohadzujeme a potom mu ho skúsime ponúknuť. Pokiaľ pozná psík povel “vezmi“, je to ľahšie. No i každý psík, ktorý rád aportuje, po disku rád chňapne. Môžeme mu ho na kratšiu vzdialenosť i hádzať, ale pozor aby sa nenaučil disk iba aportovať - teda nosiť zo zeme. Ľahké je, keď psík pozná povel “chyť“ pri hre s loptičkou, potom stačí vymeniť loptu za disk a máme vyhraté.

Keď už psík berie disk rád do papuľky, skúsime sa s ním o neho ľahko preťahovať. Pokiaľ sa o neho i naďalej zaujíma, môžeme mu ho z krátkej vzdialenosti (asi 2 metre) ľahko hodiť. Neskôr vzdialenosť predlžujeme. Psík sa ale väčšinou snaží chytiť disk priamo u nás, preto budeme potrebovať pomocníka, ktorý psíka v požadovanej vzdialenosti od nás pridrží. Môžeme využiť povely zo základného výcviku “stoj“ alebo “čakaj“, a tak udržať psíka v potrebnej vzdialenosti od nás i bez pomocníka. Časom a pri opakovanom tréningu, psík už rozpozná, že si má trochu „nadbehnúť“. Akonáhle začne s chuťou disk chytať - väčšinou výskokom zo zeme alebo priamo z rozbehu, môžeme disk hádzať rôznym smerom i pod rôznym uhlom. Je zbytočné ho hádzať príliš vysoko, psíkovi sa zle chytá a o hru potom stráca záujem.

Hádzanie by sme si mali najskôr natrénovať sami bez psíka, aby sme mu potom jeho snaženie zbytočne nekazili. Hádzať sa dá celou pažou alebo len zápästím. Na švihu a následnej rotácii potom závisí let taniera.

Disk by sme nikdy nemali hádzať viacerým psíkom naraz. V zápale hry by mohlo dôjsť k vážnej zrážke a následnému zraneniu. Výbornou zmenou je hádzanie disku medzi viacerými osobami, pričom psík sa ho nadšene snaží chytiť. Ten totiž takmer vždy vyhráva :)

zdroj: http://pes.eu.sk/frisbee-disk-%E2%80%93-lietajuci-tanier/ 

Bikejöring - cyklista a psík

Zoznámte sa s u nás takmer neznámym športom, ktorý však získava na čoraz väčšej obľube. Možno to bude to pravé orechové práve pre Vás a vašeho psíka :)

Bikejöring je jedno z ďalších odvetví ťažných športov a je obľúbené hlavne u tých, ktorí vlastnia len jedného psíka a chcú sa venovať niektorej z rychlostných disciplín. Jazdci so psím záprahom v období, kedy nebol sneh, trénovali na kolieskových vozíkoch. Bikejöring sa tak napokon vyvinul ako jedna z letných alternatív pre tých, ktorí sa venovali zimným športom, napr. skijöringu. V našom miernom pásme býva snehu skromne, a tak sa stal po čase samostatným športom.

Vhodné plemeno psíka je rovnaké ako u iných ťažných športov - skrátka športovo založený psík strednej až veľkej veľkosti, na ktorého danosti berieme pri aktivitách ohľad. Treba myslieť na to, že pokojnejšiemu plemenu ako je kokeršpaniel sa pravdepodobne nebude chcieť bežať povedľa bicykla a že bíglik nepobeží tak rýchlo ako napr. nemecký ovčiak. A tiež ako u nich začíname s plnou tréningovou záťažou až po ukončení telesného vývoja nášho psíka. I keď je kondícia a zdravie jazdca veľmi dôležité, rovnako podstatné je zvládnutie techniky jazdy v nerovnom teréne. Ako to teda zvládnuť?

Čo potrebujete:
Psík potrebuje dobre padnúci postroj typu “sprint” alebo “turist” (ako stopovací). Psovod, teda jazdec, musí mať výbavu obsiahlejšiu - a to bicykel, najlepšie horský závodný. Na začiatok a na rekreačné jazdy nám postačí akýkoľvek starší, ale vo výbornom technickom stave. Tzn. dobré brzdy, pevný rám a zosilnené špice. Psík je s bicyklom spojený odpruženým ťažným lanom dlhým asi 3 m. Pre jazdca je na závodoch povinná cyklistická prilba, je však nemenej nutná i pri tréningoch. Ďalšími vhodnými doplnkami sú chrániče kolien a lakťov. Takisto správne zvolená športová obuv je ďalšou zárukou bezpečnej jazdy. Cyklocomputer nie je nutný, ale ak ho máme, poskytne nám mnoho užitočných údajov o výsledkoch tréningu (priemerná rýchlosť, doba jazdy, celková dĺžka prejdenej trate i najvyššia rýchlosť, ktorú sme krátkodobo dosiahli).

Tréning:
Na bicykli vie snáď jazdiť každý :) Psík ale potrebuje výcvik ako u canicrossu alebo skijöringu. Teda 100% ovládať všetky potrebné povely. Veľmi dôležitá je opäť výchova – zvykanie na zver, správanie sa k iným psíkom a pod. Najskôr postupne psíka musíme navykať na pohyb bicykla za ním. Tu je najlepší pomocník, ktorý pri štarte psíka podrží a pokiaľ to bude nutné (psík je neistý, otáča sa, ide do strany a pod.), chvíľu vedľa neho beží a spolu s jazdcom ho povzbudzujú. Pokiaľ však spoľahlivo zvláda beh so svojim psovodom, mal by reagovať predovšetkým na povel “go” a mal by zvládať aj beh pred bicyklom. Dĺžku trasy postupne predlžujeme podľa kondície psíka. Spoločným tréningom si zdokonaľujeme výdrž, obratnosť a techniku jazdy na rôznom povrchu. Na pevnom podklade (asfalt alebo betón) trénujeme len krátke prejazdy. Na asfaltovej ceste sa bude pohodlne jazdiť nám, ale psíkovi zničíme pohybový aparát i ďalšiu chuť behať. Pokiaľ takto ideme so psíkom po ceste, dopúšťame sa i dopravného priestupku. Takže jazdíme po lesných a poľných cestách – vždy s ohľadom na okolie (napr. v lese zbytočne nekričíme). Jazda so psíkom pred bicyklom je pomerne riskantná záležitosť. Počítame s tým, že bicykel má veľmi malú stabilitu. Musíme sa naučiť predvídať a veľmi rýchlo hodnotiť situáciu. Za každou zákrutou môže byť niečo nečakaného. Príjemné prevezenie sa s ťažko ovládateľným psíkom sa môže zmeniť na bláznivú jazdu nezriedka končiacu nepríjemnou haváriou. A nemusí byť na vine ani psík. Stačí, keď sa budeme trebárs snažiť na klzkom povrchu niekoho alebo niečo obísť, stratíme trochu rovnováhu a úraz je tu. Preto musíme takisto neustále sledovať okolie i chovanie psíka (to nám prezradí omnoho viac než to, čo sami vidíme). Trénovať musíme pravidelne a často (najlepšie denne). Pokiaľ si naivne myslíme, že vyraziť so psíkom raz za týždeň stačí, tak sme na veľkom omyle. Psík potom zabúda povely, my zručnosť a jazda potom nebaví ani nás, ani psíka. Samozrejme, dávame pozor, aby sme psíkovi nespôsobili úraz. Napr.  mu prejdeme po labke, spadneme na neho alebo to najhoršie, chvost sa mu zamotá do kolesa či reťaze. Vôbec nie je dobré, ani keď trénujeme psíka v príliš teplom počasí (nad +20°C).
Tréning vždy objektívne vyhodnotíme a podľa výsledkov sa zameriame na odhalené nedostatky.

Závody:
Tento šport sa jazdí aj na závodoch psích záprahov (ak sú na kolieskových vozíkoch), či canicrossu podľa medzinárodných pravidiel zastrešujúcich organizácií. Majstrovstvo tejto disciplíny však môže byť vyhlásené i samostatne. Kategórie sa rozdeľujú na mužov a ženy, prípadne deti. Termíny závodov môžeme zistiť napr. na termínovej listine Slovenského zväzu psích záprahov. I v tomto športe máme skvelých reprezentantov, ktorí sa i na najvyšších súťažiach umiestňujú na predných miestach. Stačí sa iba inšpirovať ;)

zdroj: http://pes.eu.sk/bikejoring-%E2%80%93-cyklista-a-pes/